Choď na obsah Choď na menu
 


Osudný tragický deň

 

Pri plavbe bol kapitán Smith niekoľkokrát varovaný o nebezpečí ľadovcov. V tú mrazivú nedeľu prijal rádiotelegrafista lode Jack Phillips o 9.00 hod ráno od ďalších lodí plávajúcich do Severnej Ameriky, rovnakou trasou známou ako Newfoundlandská cesta, najmenej šesť varovaní upozorňujúcich na výskyt ľadovcov. Prvým bola depeša rádiotelegrafistu parníka Caronia kapitánovi Titanicu, ktorý príjem potvrdil. Na skoré poludnie rádiotelegrafista Titanicu odovzdal kapitánovi Smithovi zvláštnu výstrahu z lode Baltic. "Ľadové hory a množstvo ľadových krýh na 41° a 51´ severnej šírky a 49° a 52 ´západnej dĺžky." Kapitán podal depešu J.B.Ismayovi, generálnemu riaditeľovi lodiarskej spoločnosti White Star Line. Ten si ju prečítal a bez komentára si ju vložil do vrecka. Parník Californian telegrafoval najmenej dva razy. Prvé varovanie jeho rádiotelegrafistu znelo: "Tri veľké ľadovce." Večer potom vyslal z miesta vzdialeného asi 30km od Titanicu nasledujúcu správu: "Počuj, starký, uviazli sme uprostred ľadu." Podráždený Jack Phillips sa na neho osopil: "Vypni!" O 21.30 hod hlásila loď Mesaba: "Na 41°a 42° a 25´ severnej šírky až 49°až 50° a 30´ západnej dĺžky vidíme mnoho plávajúcixh krýh, ľadovcov a ľadových polí." Napriek niekoľkonásobným varovaniam pred plávajúcimi ľadovcami hnal kapitán loď nezníženou rýchlosťou 22 uzlov (41 km za hodinu). Hliadky na pevnom stožiari dostali upozornenie, že kedykoľvek po 21.30 hod sa môžu objaviť ľadové polia. Hliadky však nemali ďalekohľady a nijaký ľad počas večera nezbadali. Bezoblačná obloha posiata jasne žiariacimi hviezdami osvetľovala iba ligotavú a pokojnú hladinu oceánu. Medzitým však došlo k znepokojujúcemu stavu. Teplota vody počas niekoľkých hodín klesla zo siedmich stupňov nad nulou na bod mrazu, čo je v severných vodách vždy znamením, že v blízkosti sú plávajúce ľadové kryhy. Titanic však ani nespomalil, ani nezmenil smer plavby na juh, aby sa vyhol nebezpečnej oblasti, do ktorej smeroval. Okolo 22.00 hod väčšina pasažierov oddychovala po večeri a na palube sa zhromažďovalo niekoľko cestujúcih 2.triedy, aby si zaspievali nábožné piesne. Spievali aj starý námornícky chorál: "Milosti Tvojej nech sa tým dostane, čo v zradných vodách sa plavia, Ó, Pane." O 23.40 hod zrazu Frederick Fleet, hliadkujúci na pevnom stožiari, zbadal nejaký menší, malý objekt - tmavší než modravá polnočná voda pod nim. Obrázok Tmavá škvrna sa zväčšovala a Fleet tri razy mykol povrazom poplašného zvonca a súčasne telefonoval na mostík: "Ľadovec priamo pred nami!" Prvý dôstojník Wiliam Murdock vydal do strojovne príkaz zapnúť motory na plný spätný chod a prikázal kormidelníkovi Robertovi Hicherusovi otočiť kormidlo: "Tvrdo na pravobok." Vo vtedajšej námorníckej terminológii to znamenalo obrátiť zadnú časť lode doprava, aby sa prova obrátila doľava. Titanic, ktorý v tejto chvíli plával rýchlosťou 22 uzlov a vytláčal 66 000 t vody sa však nedal spomaliť okamžite. Keď sa konečne obrovská loď začala obracať smerom od ľadovej hory týčiacej sa nad vodou, vyľakaný Fleet si vydýchol od úľavy. Ale predčasne. Na palubu dopadali kusy ľadu, zatiaľ čo plávajúca hora prerezávala v pravom boku lode trhlinu dlhú 100 m. Ľadovec,ktorý sa zrazil s Titanicom mal asi 15 m výšku nad hladinou a viac než 100 m výšky pod hladinou a hmotnosť okolo 500 000 t. Počas niekoľkých minút dosiahla voda do výšky štyroch metrov. Titanic bol týmto nárazom vážne poškodený. Keď sa do kotolne číslo 6 začali valiť prúdy mrazivej zelenkastej morskej vody, stihol kurič Frederick Barrett v poslednej chvíli, skôr než zapadli vodotesne dvere, vkĺznuť do susednej kotolne číslo 5. Ale niekoľkým cestujúcim, ktorí zrážku vôbec zaregistrovali to pripadalo iba ako malé ťuknutie. Jeden cestujúci uviedol, že sa mu zdalo, ako keby nejaký obrovský prst škriabal na bok lode. Iná dáma zasa prirovnala zvuk okamihu zrážky praskaniu trhajúceho sa plátna. Niektorí cestujúci 1. triedy vstali z pohodlných kožených pohoviek vo fajčiarskom salóne, aby si pozreli ľadovú kryhu týčiacu sa nad hornou palubou vo chvíli, keď prenikala do ich lode. Nevideli však v tejto zrážke žiadny dôvod na vzrušenie, tým menej na poplach. Zato posádka vedela už svoje. Kapitán Smith sa radil s Thomasom Andrewsom, hlavným konštruktérom lode. Pri krátkej inšpekcii podpalubia zistili, že 6 komôr lode je prerazených a zaplavených vodou. Andrews odhadoval, že nepotopiteľný Titanic sa môže udržať na hladine "Hodinu a pol, možno dve, ale nie dlhšie!" Smith bol šokovaný, nemohol sa spamätať, že koniec je nezvratný, že tisíce ľudí, ktorí mu verili, za ktorých mal zodpovednosť musí zahynúť.

 

 

Nedostatok záchranných člnov

Krátko po polnoci, asi 25 minút po tejto zdanlivo bezvýznamnej zrážke, dostala posádka rozkaz pripraviť 16 záchranných člnov a 4 plátené skladacie člny. V najlepšom prípade mohli pojať dokopy 1 178 ľudí, teda asi o 1 000 menej ako bol celkový počet pasažierov, ktorí sa začali zhromažďovať na palube lode. Je iróniou osudu, že platné predpisy vyžadovali záchranné člny iba pre 962 osôb, lebo so stavbou takej veľkej lode vôbec nepočítali. Okrem toho, pochopiteľne nikto nebral vážne možnosť, že by vlajkovú loď spoločnosti White Star Line bolo niekedy nevyhnutné núdzovo opustiť. Na niekoľkých záchranných člnoch však ešte chýbali signálne rakety, potraviny, pitná voda a záchranných viest bolo tiež veľmi málo. Zmätok postupne prerastal do chaosu, pretože cestujúcich nikto nepoučil, ako sa majú v podobnej situácii zachovať. Neexistoval ani žiadny evakuačný plán. V záujme udržiavania pokoja nechal kapelník Wallac Henry Hartley hrať lodný orchester ragtimove skladby, keď potom tri štvrte hodiny po polnoci posádka vypálila prvú signálnu raketu, zrazu si všetci uvedomili vážnu situáciu.

na clanku sa pracuje